:)Robili sme co sme mohli, menej sa uz nedalo:)

Reci su zbytocne........

1. listopadu 2007 v 21:07 | Stanqa |  storyky
Bola tma. Ležala v kúte svojej tmavej izby a v hlave jej výrilo milión myšlienok. Medzi nimi množstvo prianí, spomienok, ale aj zmýšľanie o budúcnosti. Plakala....nie plakala....priam kričala...nie od bolesti, nie od smútku, ale od hnevu. Jej krik sa ozýval celým domom, nikto ju nepočul, pohlcovala ho čierna tma. Keď už nevládala kričať, posadila sa pred zrkadlo a zadívala sa doňho. Kto je tá baba v ňom, čo jej neustále kýva a ukazuje, nech ide za ňou. Veľmi rada by šla, ale ako? Už dávno v zrkadle nevidela obraz toho milého dievčatka, keď sa doň pozrela, videla len odraz akejsi trosky, neschopnej už ničoho. Trosky, bez priateľov, ktorá sa útápala v alkohole a drogy jej boli jedinou oporou. Kedysi krásne na červeno-zafarbené vlasy, dnes vyzerali ako vyrastená tráva. Tváričku, ktorá sa na každého usmievala, posievalo akné. Dni nežila, ona ich prežívala....nenávidela seba, a tým aj ostatných. Odsudzila sa najbližším ľuďom, rodine, a dokonca aj sama sebe. Duša, ktorá bola len donedávna taká čistá a krásna, bola plná sklamaní, hnevu, nenávisti voči semej sebe, ale aj voči tzv. "Priateľov"....už ďalej nemohla....chcela siahnúť po žiletke, ale keď si vyhrnula rukáv zistila, že nemá kam. Jej ruky boli dokaličené a škaredé....všade kam sa pozrela, jej do očí bili len rany. Jedna hlbšia ako druhá. Presne si pamätala, ktorá bola začo...ak bola čiara hrubšia, pocity boli veľmi silné a intenzívne. Najhoršie však bolo, že tieto rany neubližovali len jej ruke, ale aj duši. Druhá ruka bola čiastočne dorezaná...odhodila žiletku a hlasno sa rozplakala....uvedomovala si, že robí veci, ktoré by nemala, ale mala na výber? Nemala sa komu vyrozprávať, všetci ju opustili, nenávideli ju zato, že bola iná, a to sa len ťažko znáša. Ona bola toho príkladom. Pozviechala sa zo zeme a sadla si na parapetnú dosku okna. Sledovala ako polnočné lampy blikajú..sledovala duchov na ulici, ktorých videla len ona jediná. Veľmi kruto sa smiali, a ukazovali na ňu prstom...snažila sa tam nepozerať, veď po čase, vždy aj tak zmiznú. Hviezdy, ktoré jej dodávali aspoň silu astrálne podobizne, boli jej jediné kamarátky. Nesmiali sa, mlčali, stáli na mieste, vždy tu boli, keď ich potrebovala. Niekdy blikali, naivne si namýšľala, že keď jedna s nich padá, doletí ku nej a veľmi silno ju objíme.... začala byť vyšinutá, bez priateľov a bez základných vecí, sa to stane hocikomu, ona bola iný prípad....aspoň si to myslela.... na hviezdy pozerala veľmi dlho, až kým sa opäť nezačalo vynárať ranné šero a ona pochopila, že ju znova opúšťajú všetky sily....zaspala.....
Zobudila sa okolo obeda, slnko otupovalo jej zrak a svetlo jej bralo energiu. Pomaly sa zošmykla dolu a vyšla zo svojej izby, z kráľovstva jej pokoja, utrpenia, lásky ale aj nešťastia. Do dverí do nej vrazil mladší brat so slovami: "Uhni ty feťáčka!" ona si to nevšímala, bola na takéto slová zvyknutá....keď kráčala dolu schodami nohy sa jej podlomili, a skoro spadla, ale niekto jej pomohol, jej starší brat. Bolo to najkrajšie, čo pre ňu niekto posledný rok urobil. Nedovolil aby si ublížila pádom zo schodov, aj keď proti rezom do ruky táto bolesť bola o ničom. Pomohol jej zísť až dole schodami...pomaly spolu kráčali, bral na ňu ohľad, dával pozor aby jej neublížil. Všimol si jej dorezané ruky, nič nepovedal, a predsa jej pomáhal ďalej. Keď už kráčali po poslednom schode, povedala mu: "To zvládnem." Brat ju teda pustil, ale aj tak sa postavil dole. Spravila krok, ale jej nohy to nevydržali. Spadla rovno do bratovho náručia, malátna a slabá. Po tvári sa mu skotúľala slza...ale okamžite ju utrel, aby si to sestra nevšimla. Vedel, že nie je v poriadku a nechcel jej to robiť ešte ťažším. Zobral ju do náručia a vyniesol s domu. Najprv protestovala, ale aj tak nemala dosť síl, nezvládala to. "Kam ma to vezieš?" spýtala sa hlasom, v ktorom bolo počuť, že ešte má v sebe nejaké pozostatky kokaínu. Biely prášok, ktorý zabíjal jej smútok a stres. Vďaka nemu sa stala paranoidnou, a schyzofrenickou. "To nie je podstatné." Odvetil a naštartoval auto. Neviezli sa dlho, možno takých 5 minút. Začalo jej byť teplo, rozkašľala sa a celá sa triasla. "Neboj sa, moja, všetko bude dobré, už onedlho." Pohladil ju po vlasoch. Vedela, že to už horšie nebude, a ani nedúfala, že má nejakú šancu, dostať sa zo svojho čierneho sveta. Bola navždy zamotaná v pavučine, ktorú mohla pretrhnúť len veľmi blízka osoba.....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama