:)Robili sme co sme mohli, menej sa uz nedalo:)

hmm

19. listopadu 2007 v 21:00 | stanqa |  storyky
Všade bolo horko na zadusenie, iba na cintoríne bol nezviklý chlad popretkávaný žilkami bolesti. Za vysokou lipou v rohu cintorína bol hrob, ktorého náhrobok pútal poozornosť ludí, ktorý občas zašli na samý koniec cintorína s túžbou nájsť niečo zvláštneho. Z náhrobku vyžarovala krásna tvár mladej dievčiny, kde vyzerala byť veľmi šťastná. Jej úsmev bol taký krásny, akoby nepoznala nič krajšieho, než lásku a krásu. Pred hrobom stál chlapec a smutne sa díval na náhrobok s citátom: "Kde všade budeš, nájdeš ma vedľa seba!" Chlapcovi mohlo byť 18, možno o rok viac. Stál tam v tieni lipy, v rukách držal kyticu margariet.Hladil ich hlavičky. Na ruky mu chvíľami padali slzy.
Ja som stála kúsok od neho s trochou zvedavosti a veľkou dávkou bolesti som ho pozorovala. Stál tam už tri hodiny. ani jeden krát sa neotočil, nepozrel inam, len na tvár tej dievčiny. Pristúpila som bližšie, aby som mu videla do tváre. Nevidel ma. Možno by ani nevnímal, keby som ho oslovila. Bol veľmi pekný a mne sa zdalo, ze som krajšieho chlapca ani nevidela. Bolo divné, že taký chlapec teraz nie je na plavárni, kde by ho určite obletovalo mnoho dievčat, a že tu stojí a padajú mu z očí slzy. Keď som zazrela jeho ústa, videla som, ze sa s niekým rozpráva. Ale nikto tam nebol. Až po chvíli som si uvedomila, že tie slová patria niekomu, kto už večne spí. Boli to slová, pre to neobyčajne pekné dievča. Šepkal niečo, ale ja som mu nerozumela. Až po chvíli mu vzlyk zosilnil hlas: "Prečo si mi odišla?"
V tej chvíli by som sa bola najradšej vytratila, aby som nebola svedkom tej hroznej skutočnosti. Vtom položil na hrob kvety, utrel si oči a vtedy ma uvidel. Na chvíľu sa zastavil svojimi modrými očami na mne. Bol to pohľad zlý a krutý. Ale bolo zvláštne, že jeho hlas nebol vôbec taký. Spýtal sa ma: "Nepotrebuješ niečo?"
Nezmohla som sa na slovo. Opýtal sa znova, ale ja som sa rozplakala. Podišiel ku mne a povedal mi, aby som neplakala, že život je krutý. Chcela som sa ospravedlniť, ale nezmohla som sa na slovo. Doviedol ma k lavičke a požičal mi vreckovku. Utrela som si oci. Chcela som mu pomôcť v takej trapnej chvíli a konečne som vyhrkla: "Prepáč, nechcela som!" Povedal: "To nič " a začal rozprávať svoj príbeh.
"Volala sa Niki, vlastne Nikola ale všetci jej tak hovorili. Začali sme spolu chodiť na diskotéke. Páčila sa mi a tak som ju pozval tancovať. Potom som ju pozval na pohárik vína. Pripadala mi ako bohyňa krásy, ktorú mi poslal sám Boh. Na druhý deň sme boli spolu na plavárni, kde som ju prvý raz pobozkal. Potom prišlo veľa pekných dní. Chodili sme spolu von a po pol roku sme sa prvý krát milovali. Boli sme šťastný. Chodil som jej oproti ku škole a ona mne zasa k priemyslovke. Iba jeden raz sme sa pohádali, no netrvalo to dlho, ani pol hodiny a už sme boli uzmierení. Chodili sme na koncerty, na hory. Požičiavali sme si veci a chlapci a dievčatá nám začali hovoriť manželata."
Keď mi to Jirka, volaný Mike rozprával, bolo mi strašne do plaču. Nedokázala som udržať slzy, plakal i on. Kvitnúce lipy boli jediným svedkom nášho rozhovoru. Jeho oči vyjadrovali taký smútok a žiaľ, aký som dovtedy nevidela a nezažila. Bolo to hrozné, vidieť chlapca plakať.
"Keď mala 16 rokov, chodili sme spolu práve rok. Oslavovali sme to s kamarátmi na chate. Potom sme sa išli kúpať. Bolo to krásne, keď sme celý deň a celú noc mohli byť spolu a plánovať do budúcnosti. Ráno potom kamaráti odišli a ony zostali sami. Raňajky v tráve sa im zdali slávnostné. Cítili sa v tej chvíli najšťastnejší na svete.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama